Bern, jún 2006

Ženeva, máj 2006

Ženeva, máj 2006

Ženevské jazero, máj 2006

Katastrofické scenáre budúcnosti, či planý poplach?

Minulý týždeň som mal tú možnosť zúčastniť sa v Bruseli série prednášok spojených s diskusnými panelmi zameraných na EÚ, špeciálne jej bezpečnostnú a obrannú politiku. Popri bezpochyby niekoľkých veľmi zaujímavých panelov sa toto podujatie nevyhlo nesmierne špekulatívnej, manipulatívnej a nekritickej prezentácii s na prvý pohľad nevinným názovom What world for the EU in 2025? Scenár presne zodpovedal tomu, čo Václav Klaus vcelku výstižne nazval ideológia europeizmu. Postup je už tradične nasledovný: Na úvod sa vykreslia katastrofické scenáre, ktoré čakajú ľudstvo v podobe globálneho otepľovania, nedostatku surovín a rozmach Číny, Indie prípadne Ruska. Následne sa ponúkne jediné možné, nespochybniteľné riešenie, ktorým je bezhlavá obhajoba unifikácie v rámci EÚ, posilňovanie centralizácie európskych inštitúcií na úkor členských štátov a bezpodmienečná nutnosť prijatia ústavnej zmluvy, ktorá ma slúžiť ako nástroj pri dosahovaní týchto cieľov. S nechýba dodatok, že všetky tieto kroky je potrebné urobiť čo najrýchlejšie

Odhliadnuc od toho, že neverím v scenáre typu, že sa tu na našej planéte o pár rokov uvaríme alebo zamrzneme a neredukujem pohľad na medzinárodné vzťahy ako na súboj blokov má tento koncept závažné metodologické nedostatky.

Prvá výhrada smeruje k tomu, že je postavený na plánovaní a špekuláciách. Myslím, že obzvlášť v nových členských krajiny, ktoré majú svoju negatívnu skúsenosť so socialistickým centrálnym plánovaním, môžu podobné reči vyvolať iba úsmev na tvári. Ľudský vývoj nemožno naprogramovať a nalinkovať, je to zmes spontánnych a riadených udalostí a tak treba k akémukoľvek programovaniu našej budúcnosti pristupovať so zdravou skepsou.

Druhým vážnym problémom je to, že ide o statický a nie dynamický koncept. Prognózovať, že tá či oná krajina sa nesporne v roku 2025 stane superveľmocou vzhľadom na jej terajšie ekonomické výsledky a populačný boom je teória postavená na vode. Neberú sa totiž do úvahy také dôležité faktory ako existujúce sociálne a regionálne problémy v rámci krajiny, obmedzená kapacitu systému absorbovať neustále narastajúci prírastok obyvateľstva a s tým súvisiaca stabilita systému, nevraviac o geopolitickom vývoji v danom regióne a globálnej ekonomiky.

Nemali by sme sa dať pomýliť touto modernou vlnou neustále prognózovať a programovať budúcnosť sveta. Skôr je potrebné vykresľované scenáre vidieť ako súčasť ideológie „europeizmu“, ako pomocnú barličku, ktorá má zakryť nedostatok argumentov pri obhajobe súčasného znenie ústavnej zmluvy a posilniť existujúce protekcionistické a harmonizačné tendencie v rámci únie.

Ján Bučan

Osobnosť Miltona Friedmana

Nedá mi, aby som sa pár riadkami nevrátil k smutnej udalosti nedávnych dní, ktorou bolo úmrtie Miltona Friedmana. Milton Friedman predstavoval jednu z najvýznamnejších osobností v oblasti ekonómie za čo sa stal aj držiteľom Nobelovej ceny za ekonómiu. Bol zásadným obhajcom voľného trhu, vždy stál na strane slobody občana a minimálneho štátu a výrazne tak vstupoval do diskusie o nezmyselnosti a škodlivosti štátnych regulácií a zásahov vôbec.

Za kľúčovú považujem skutočnosť, že sa so svojou argumentáciu neuzavrel do sveta akademických diskurzov. Jeho obrovský prínos spočíva v tom, ako jasne a zrozumiteľne dokázal formulovať svoje myšlienky pre širokú verejnosť. A verejnosť tiež pociťovala platnosť jeho téz poskytujúcich jasnú odpoveď na ekonomické problémy, ktoré svojho času zdedili a museli im čeliť vlády Margaret Thatcherovej či Ronalda Reagana, ktorí sa neskôr stáli významnými nositeľmi jeho myšlienok.

Odkaz Miltona Friedmana zostáva aj naďalej aktuálnym a je pre nás istým ideovým kompasom v nazeraní na jednotlivé politicko-ekonomické otázky.

Ján Bučan