Slovensko v zahraničí stráca tvár

Neprebehli ani dva mesiace od Hodnotiacej konferencie zahraničnej politiky SR za rok 2006 na pôde SFPA, na ktorej minister zahraničných vecí Ján Kubiš tak vehementne presviedčal verejnosť o kontinuite zahraničnej politiky SR. Kto by náhodou podľahol tejto ilúzii, musel veľmi rýchlo vytriezvieť po májovej návšteve predsedu vlády Roberta Fica v Ruskej federácii, počas ktorej sa premiér ostro vyhranil voči snahám USA umiestniť v Poľsku a ČR rakety a radary ako súčasť koncepcie amerického protiraketového systému. Problémom by ani tak nebola odlišnosť stanoviska od názoru našich spojencov, ako v štýle jeho prezentácie a načasovania. Nikto totiž Slovenskej republike neupiera právo na svoj vlastný, suverénny názor, ten by však mal byť podporený odbornými argumentmi a z politického hľadiska zohľadňovať záujmy SR. Kategorické vyhlásenia R. Fica, typu že by nikdy nedovolil postaviť na našom území ani protiraketový radar ani raketovú základňu (mimochodom prezentované bez toho, že by takáto otázka bola voči SR vôbec nastolená) nie sú ničím iným ako siláckymi gestami. Oficiálna pozícia SR prezentovaná ministerstvom zahraničných vecí totiž v prípade potreby poskytovala dostatočne flexibilný priestor na zdržanlivosť.
Kto však sleduje správanie sa R. Fica vidí, že ide o zažitý štýl komunikácie, ktorého cieľom je zbierať politické body na domácej scéne. Celá Ficova hra spočíva v tom, že nadhodí tému s vyhraneným názorom kopírujúcim nálady svojej voličskej základe s tým, že ministerstvo zahraničných vecí ako komunikátor oficiálnych stanovísk to už nejako vybalancuje. Vedomý si potreby zachovať akú takú kontinuitu a jednotné smerovanie zahraničnej politiky SR voči západným spojencom sa tento svoj populizmus snaží zľahčiť skrývaním sa za formulku, že ide o jeho osobný názor a nie oficiálny postoj SR.
Takýto postup pochopiteľne prospieva osobným preferenciám R. Fica doma, nesmierne však škodí kreditu SR v zahraničí. R. Fico ako predseda vlády oficiálne reprezentuje SR v zahraničí, navyše z titulu svojej funkcie má zásadný vplyv na formovanie zahraničnej politiku SR, udávanie jej tempa a smerovania. Už z tohto princípu prezentácia kategorických „osobných" postojov tak diametrálne odlišných od oficiálnych pozícií SR, navyše pri tak zásadnej zahraničnopolitickej otázke a naviac v Moskve, vyvoláva u zahraničných partnerov rozpačité signály. Je naivné sa domnievať, že naši spojenci nájdu pochopenie pre túto Ficovu dvojakú hru - bodovať doma aj vonku. Svojimi postojmi tak reálne stavia krajinu do polohy nečitateľného a nedôveryhodného partnera.
Nóvum tejto zahraničnej návštevy bolo, že minister obrany František Kašický sa nerozpakoval podporiť premiéra a pridať sa na jeho stranu aj napriek tomu, že oficiálne stanovisko MO SR k protiraketovému systému bolo pred touto zahraničnou cestou výrazne iné. F. Kašický si ale pravdepodobne dobre uvedomuje, že členstvo v strane Smer a jeho štruktúrach si treba zaslúžiť... Keď už teda naskočil na túto Ficovu hru o rozdielnosti osobných názorov a oficiálnych stanovísk SR, nerozumiem tomu, prečo sa musia naše oficiálne stanoviská meniť v zmysle tých osobných.
Každopádne bude zaujímavé sledovať, ako hodlá SR okrem siláckych slov niektorých jej predstaviteľov reagovať na údajnú hrozbu výstavby obranného protiraketového systému na území našich partnerov a čo konkrétne v tejto veci podniknúť. Tým najlepším riešením, ktoré sa ponúka je riadiť sa jednoduchým, ale o to užitočnejším heslom: Pozri sa na mapu a zaraď sa kam patríš!

(publikované tiež na www.novageneracia.sk)

Uši štátu

Pred pár dňami prenikli na verejnosť informácie o pripravovanej novele zákona o elektronických komunikáciách z dielne ministerstva dopravy. Cieľom jej tvorcov mala byť pravdepodobne odpoveď na aktuálne problémy v súvislosti s odpočúvaním zverejnené vo februárovej správe o stave použitia informačno-technologických prostriedkov (ITP) za druhý polrok 2006, ktorá bez väčšej pozornosti prebehla médiami a ktorú poslanci NR SR vzali na vedomie. Vtedy sa v nej objavilo niekoľko závažných skutočností, ktoré môžu mať zásadný dopad na ochranu súkromia občanov.
Správa Vojenského obranného spravodajstva totiž upozornila na to, že pri odpočúvaní podozrivých osôb môže dochádzať aj k odpočúvaniu osôb iných ako podozrivých, a teda bez súhlasu sudcu, a že toto riziko nie je možné dostatočne eliminovať v rámci existujúceho právneho rámca upravujúceho túto oblasť. Ponúka sa otázka, či boli za upozorneniami VOS na tieto riziká čisto nezištné dôvody, alebo mali za cieľ zakryť prípadné vypuknutie škandálu s odpočúvaním niektorých osôb v najbližšej budúcnosti.
Druhým nesporne zaujímavým zistením je nápadný nepomer medzi vydanými povoleniami zo strany sudcu na odpočúvanie a ich využitím ako dôkazu v trestnom konaní. Tak napríklad za 2. polrok roku 2006 bolo v prípade VOS takýchto písomných súhlasov na odposluchy vydaných 70 pričom ani v jednom prípade informácie z odposluchu neboli použité ako dôkazový materiál v trestnom konaní. V prípade ministerstva vnútra ide ešte o väčší nepomer - súhlas sudcu v 573 prípadoch, informácie využité iba v 7 prípadoch. Otvára sa preto otázka efektivity využívania týchto právomocí, ale aj spôsobu narábania s týmito informáciami, nakoľko citlivo sú zo strany sudcov jednotlivé žiadosti posudzované, alebo či sa proces udeľovania súhlasu s odposluchmi až príliš nezautomatizoval.
Nikto nespochybňuje, že štát musí mať dostatočné páky na boj s organizovaným zločinom a terorizmom. Je tiež zrejmé, že nájsť tú správnu hranicu medzi bezpečnosťou a slobodou občanov nebude jednoduché a vyžaduje si otvorenú diskusiu.
Aj keď konkrétne formulácie návrhu zákona ešte nie sú k dispozícii, informácie z médií o navrhovanom prístupe silových zložiek k výpisom telefonických hovorov bez potrebného rozhodnutia sudcu nás už dnes nútia varovne zdvihnúť prst. Takéto ustanovenie signalizuje veľmi nebezpečnú nevyváženosť medzi právomocami štátu a ochranou súkromia občanov, nehovoriac o možnej politizácii takto získaných informácií v politickom boji.
Základnou požiadavku kladenou na novelu zákona o elektronických komunikáciách preto musí byť jej vyváženosť, komplexnosť a adresnosť v podobe eliminácie existujúcich hluchých miest v systéme odpočúvania a nastavenia kontroly a dohľadu nad dodržiavaním predpisov zo strany silových zložiek.

(publikované tiež na www.novageneracia.sk)