16 rokov od pádu komunizmu

Pred pár dňami sme si štátnym sviatkom pripomenuli 16. výročie pádu komunizmu, výročie dňa boja za slobodu a demokraciu. Bol to 17. november 1989, kedy brutálny policajný zásah voči študentom naštartoval proces vedúci ku kolapsu totalitného režimu, ktorý skôr či neskôr určite musel prísť. Myslím, že tejto skutočnosti sme si všetci vedomí a túto tézu nie je potrebné obšírnejšie vysvetľovať. Vďaka novembrovým udalostiam žijeme dnes v slobodnej a demokratickej spoločnosti, ktorá nám ponúka množstvo príležitostí uplatniť sa v slobodnej súťaži. Je to spoločnosť, v ktorej každý občan má svoj osud, v prvom rade, vo vlastných rukách. To, že cesta transformácie bola neľahká, že sloboda nie je nezvratnou hodnotou a samozrejmosťou sa potvrdilo v období počas Mečiarovej vlády, kedy sa opätovne zvádzal zápas o nastavenie pravidiel systému, zápas o dodržiavanie základných demokratických hodnôt.

Dnes, po 16. rokoch pádu komunizmu je už demokracia na Slovensku stabilná a politické elity konsenzuálne rešpektujú základné „pravidlá hry“. Tento fakt by nás ale nemal uspať – neznamená to, že si budeme môcť dovoliť byť do budúcnosti pasívni. Na stole sú totiž ďalšie, nemenej dôležité témy. Ide o celú škálu otázok týkajúcich sa slobody, trhovej ekonomiky a úlohy štátu. To, že SDKÚ, ako pravicová politická strana stojí na strane trhovej ekonomiky s minimálnymi zásahmi štátu, že podporuje spoločnosť slobodných a aktívnych občanov, kladie dôraz na individualizmus a osobnú zodpovednosť každého jedinca, snáď ani nemusím zdôrazňovať. Svedčia o tom v konečnom dôsledku realizované reformy počas tohto volebného obdobia. Obávam sa však, že nie všetci politickí aktéri zdieľajú takýto pohľad na slobodu. Čoraz častejšie sa objavujú hlasy, ktorých ambíciou je, pod rúškom sociálneho štátu, regulovať, dirigovať, plánovať a byrokraticky kontrolovať občana. Pod vznešenými heslami sociálnej spravodlivosti a solidarity nám ponúkajú demotivujúci sociálny systém, prerozdeľovanie riadené pár múdrymi byrokratmi, za občana všetko riešiaci štát. Tomuto konceptu nevyhovuje aktívny a sebavedomý občan, ale občan vodený za ručičku štátom, občan závislý od štátu.

Významným nositeľom týchto ideí je strana Smer na čele s Robertom Ficom, aj keď otvorenému názorovému stretu na tieto témy sa ešte vyhýba. Predsa len nie je jednoduché prezentovať tento zámer verejnosti, ktorá je na štátne zásahy do slobody občana, po skúsenostiach z komunizmu, nesmierne citlivá. Preto sa strana Smer uchýlila k náhradnej téme, ktorou je prázdny populizmus, apriórny negativizmus, vyvolávanie „blbých nálad“ a škandalizácia. Nie som si istý, či si táto strana plne uvedomuje, ako je takáto politika škodlivá, akým významným spôsobom oslabuje demokratické inštitúcie nášho štátu. Zrejmé je však to, že je vždy jednoduchšie prísť so špekuláciami, osočovaním a prázdnymi frázami, ako s argumentom, faktom a pozitívnym programom.

Našej pozornosti by však v tejto súvislosti nemali ujsť ani názory zo strany niektorých intelektuálov a mimovládnych organizácií. Programová kritika politických strán a falošné moralizovanie je iba dymovou clonou, ktorá má zakryť ich elitistický pohľad na spoločnosť a presvedčenie, že oni sú tí múdri a povolaní riadiť štát. Pre rôznych šimečkov, zajacov, abrahámov, či wienkové a trubíniové sú zastupiteľská demokracia, slobodná spoločnosť a trh skutočnými nepriateľmi, pretože nedostatočne oceňujú ich rady a názory. Voľná súťaž myšlienok im neprináša očakávané privilegované postavenie a preto sa snažia vnucovať nám svoje názory uprednostňovaním alternatívnych politických procedúr pred štandardnými demokratickými metódami.

Ako vidno aj 16 rokov po páde komunizmu existujú tendencie posunúť vzťah občana a štátu v prospech posledne menovaného. Preto by sme sa mali mať na pozore a poukazovať na túto skutočnosť. Zásadná diskusia na túto tému nás ešte len čaká a ja nepochybujem o tom, že SDKÚ v nej bude dôsledným obhajcom slobody.



Ján Bučan, článok písaný pre www.novageneracia.sk